Add
Private Notes
Bratia Danišovci boli jedni z prvých kriminálnikov a recidivistov, ktorí sa po Nežnej revolúcii stali zakladateľmi organizovanej zločineckej skupiny. Sformovali okolo seba partiu násilníkov, agresívnych bitkárov a podvodníkov. Robili "špinavú robotu" aj pre ďalšie vznikajúce mafiánskej skupiny. Danišovci po páde vlády komunistov vrátili nechtiac slovu pionier pôvodný význam. Stali sa pioniermi, teda priekopníkmi najprimitívnejšej formy zločinu na Slovensku – výpalníctva!
Cesta bratov Diničovcov do sveta mafie viedla cez vrcholový šport. Už len pamätníci si spomenú, že klasickou uniformou mafiána bola v 90. rokoch športová kombinéza a tenisky. Nebola to náhoda, veď v prvej línii mafiánskeho boja sa ocitli dokonca šampióni silových športov - najmä karate a zápasenia. Za socializmu boli štátnou podporou hýčkanými športovcami a iste sa im páčilo, že svojimi svalmi vzbudzujú na verejnosti rešpekt. Bratia Eduard a Róbert Diničovci trénovali a zápasili za KK Slovšport Trnava, kde sú aj uvedení v publikácii k 30. výročiu založenia klubu. Eduard bol viacnásobným majstrom SR a ČSSR. V karatistickom klube bol známy tým, že v športovom zápolení nepoznal limity a vedel svojho súpera aj surovo zraniť. Po roku 1989 ich zo dňa na deň štát, reprezentovaný novými politikmi, odignoroval. Odrazu bezprizorným svalovcom ponúkla okamžitú prácu mafia. Teraz už ten rešpekt zo svojich svalov mohli aj speňažiť.
Peter Steinhübel začínal ako robotník, neskôr ešte za socializmu sa z neho stal elitný vekslák. Získané peniaze investoval síce aj do legálneho podnikania, ale jeho hlavnou doménou boli podvody a nelegálne obchody. V panoptiku mafiánskych bossov 90. rokov sa na vrchol organizovaného zločinu u nás dostávajú osobité typy - tzv. banditmanažéri. Najvýraznejší z nich bol práve Peter Steinhübel. Už päť rokov po Nežnej revolúcii poslal na večnosť predstaviteľov primitívneho banditizmu a terorizovania verejnosti. Väčšina mafiánov si dovtedy zakladala na tom, že sa ich ľudia na prvý pohľad báli. Oblečením, vystupovaním i činmi dávali svojmu okoliu najavo brutálnu moc. Steinhübel bol pravý opak. Vždy dobre oblečený, úctivý k starším dámam, naoko preochotný pomôcť. To potvrdzujú aj tí, čo ho dobre poznali. Život Petra Steinhübela sa skončil vo veku 34 rokov okázalou mafiánskou popravou.
Zo silnej rómskej komunity na východnom Slovensku sa Róbert Holub dokázal v hierarchii organizovaného zločinu na Slovensku prepracovať vysoko, a to najmä vďaka úzkemu prepojeniu na tamojších privatizérskych magnátov.
Miroslav Sýkora bol ako jeden z mála zakladateľov slovenskej mafie po roku 1989 aspoň čiastočne vysokoškolsky vzdelaný. Pôvodne vzorný študent prestížneho gymnázia na Makarenkovej ulici v Bratislave mal namierené do diplomacie. Pochádzal z rodiny diplomata a rozhodujúce pre jeho budúce kontakty bola práve škola pre budúcich diplomatov v Moskve. Na dráhu zločinu ho priviedol údajne Šaňo Belovič, s ktorým chodili spolu na diplomatickú školu v Moskve. Tam aj začali robiť prvé kšefty. Priživovali sa na dodávkach úzkoprofilových potravín do Československého domu, teda zariadenia ministerstva zahraničných vecí, kde bolo dostať pre Rusov nedostupné potraviny a alkohol. Tam sa začali ich prvé kontakty s ruskou mafiou. Keď ich práve preto vyhodili zo štúdií, vrátili sa do Bratislavy. Tu vytvorili jadro nového organizovaného zločinu v Bratislave v zostave: Belovič, Sýkora a Takáč. Sýkoru a Jána Takáča spájal vrcholový šport - zápasenie.
Toto je príbeh bitkára na dedinských tancovačkách, ktorý sa ani zďaleka nemohol rovnať priekopníkom organizovaného zločinu v Bratislave, Dunajskej Strede, Banskej Bystrici alebo Košiciach. Milan Holáň zvaný Gorila pôsobil v Žiline. Malé mesto, malý biznis, malý gangster. Ale zaujal tým, ako rekordne dlho odolával atentátom a svojou smrťou priviedol na koniec zločineckej dráhy aj dovtedy nepolapiteľného kata slovenského podsvetia Lojza Čističa. Gorila začal klasickým výpalníctvom a fakturačnými podvodmi. Jeho brat Peter viedol bezpečnostnú službu Gorila Security, ako klasické krytie výplaníkov. Šepkalo sa aj o ich aktivitách nielen na Kysuciach a Považí, ale aj v Turci a ďalej. V samotnej Žiline bolo v tých časoch horúco. Pre časté výbuchy ho volali aj Danubitové mesto. Ako sa formovalo podsvetie v tomto regióne? Dozviete sa aj z tohto príbehu....
Mafiánska skupina tzv. pápayovcov roky doslova terorizovala podnikateľov i obyvateľov Dunajskej Stredy. V roku 1990 väzenie na amnestiu opustil Tibor Pápay, bývalý športovec, ktorý sa okamžite zapojil do čerstvo sa formujúcej mafiánskej bandy v meste, zloženej najmä zo zápasníkov. Bol známy aj pod prezývkou Papa Joe. Dunajská Streda vynikala naozaj silným zápasníckym oddielom s vynikajúcimi športovými výsledkami, ktoré ho vyniesli medzi zápasnícku špičku v celom Československu. Mali tu juniorského majstra sveta, medailistov z MS, ME a iných medzinárodných podujatí. Táto selektívne nazbieraná základňa sily (ich tréner si vyberal hlavne typy povestné brutalitou) sa po páde socializmu stala oficiálne prakticky nevyužitou. Šport sa dostal na perifériu záujmu štátu a všetka natrénovaná agresivita sa tak obrátila proti najbližšiemu okoliu. Prakticky všetci vrátane trénera prešli na dráhu zločinu.
Históriu organizovaného zločinu na Slovensku písali aj Ján Takáč a Jozef Surovčík. Prvý z nich bol zakladateľom jedného z najsilnejších gangov a jeho násilnícke služby využíval Jozef Surovčík, ktorého doménou boli zasa reštaurácie, bary a diskotéky. Takáč a Surovčík sa dopĺňali ako bojovník a ekonóm podsvetia. Takáč, tak ako väčšina mafiánskych bossov, bol pôvodne špičkovým športovcom - zápasníkom. Zápasníci a karatisti boli prví, ktorí sa v nových pomeroch rozhodli silou dostať k novým možnostiam zbohatnutia. Ich obeťami sa stali začínajúci podnikatelia, ale aj bežní občania. A nepoznali zľutovanie. Meno Jozefa Surovčíka figurovalo v spoločnostiach s celou škálou podnikateľských aktivít: od prevádzkovania hazardných hier cez pohostinské služby. až po rôzne poradenstvá.
Cesta Jozefa Svobodu na post mafiánskeho bossa sa začala - podobne ako u mnohých ďalších - športom. Patril k zápasníkom, ktorí si už za komunistického režimu privyrábali silou. Začínal ako vyhadzovač v nočnom bare, kde sa stretávali viacerí budúci mafiáni a kde kšeftoval s takzvaným „úzkoprofilovým“ tovarom, ktorý sa dal získať len ilegálnym pašovaním. Jeho "veľká" chvíľa však nastala až po páde komunistického režimu v Československu v roku 1989 a návratom do Bratislavy z emigrácie vo Švédsku. Je pozoruhodné, že si okamžite vydobyl rešpekt ostatných, ako zmierovač a vyjednávač medzi mafiánskymi skupinami. S kým neuzavrel dohodu, obvykle dlho neprežil. Jozef Svoboda sa ako bývalý zápasník dobre poznal s Jozefom Surovčíkom a s ďalšími, ktorí už stihli rozvinúť svoje mafiánske aktivity. Obklopil sa skupinou kumpánov, s ktorými začali klasickým výpalníctvom, ale aj likvidáciou mafiánskej konkurencie.
Podsvetie má prirodzenú základňu v podnikoch a baroch všetkých kategórií. Tam sa stretávajú, kujú plány, oslavujú ich úspešnú realizáciu, tam po sebe aj strieľajú. V tomto prostredí v 90. rokoch v Bratislave kraľoval Jozef Surovčík. Spolu s Jánom Takáčom patrili po roku 1989 k zakladateľom nového typu organizovaného zločinu. Jeden bol bojovníkom a druhý tzv. ekonómom podsvetia. Ján Takáč, tak ako väčšina mafiánskych bossov, bol pôvodne špičkovým športovcom - zápasníkom. Zápasníci a karatisti boli vôbec prví, ktorí sa v nových pomeroch rozhodli silou dostať k novým možnostiam zbohatnutia. Ich obeťami sa stali začínajúci podnikatelia, ale aj bežní občania. A nepoznali zľutovanie. Meno Jozefa Surovčíka figurovalo v spoločnostiach s celou škálou podnikateľských aktivít: od prevádzkovania hazardných hier cez pohostinské služby, až po rôzne poradenstvá.
Príbeh Jaroslava Svěchotu, bývalého námestníka Slovenskej informačnej služby v období, keď jej šéfoval Ivan Lexa, prináša pohľad na mafiánsku tému v širšom kontexte. Táto démonická postava československých i slovenských dejín sa objavuje takmer pri všetkých kauzách dokumentárnej série Mafiáni.
V deväťdesiatych rokoch na Slovensku sa z pádu komunistického režimu radovali nielen bežní občania, ale aj niektorí kriminálnici, ktorí lacno získanú slobodu pochopili ako príležitosť k novým zločinom. Naopak bezpečnostné zložky, ktoré dovtedy slúžili totalitnému režimu, neboli schopné nastaviť sa na nové podmienky v demokratickom štáte. V krajine sa začal rýchlo rozvíjať organizovaný zločin. Jedným z tých, ktorí sa stali jeho výraznými tvárami, bol Jozef Roháč, zločinec s literárnym talentom. Nájomný vrah Jozef Roháč bol v Maďarsku právoplatne odsúdený na doživotie. Ako povedal, nič ho už nemôže prekvapiť. Môže však prekvapiť nás - tým, že by využil svoj literárny talent a napísal príbeh organizovaného zločinu 90.rokov. Netreba pochybovať, že by to bol bestseller nielen medzi kriminalistami.
Násilie a zločin majú dve tváre - odpudivú pre obete, príťažlivú pre páchateľov. V spoločnosti, kde nevládne zákon, si zločinci rýchlo podmania jej životné funkcie. Služby, ktoré poskytujú štát i súkromná sféra, sa do značnej miery stávajú súčasťou siete organizovaného zločinu. Na Slovensku existuje miesto, kde sa tento jav dokázal udržať štvrťstoročie. Dunajská Streda je mesto bohaté nielen ekonomicky, ale aj zločineckými postavami, ktoré svojím významom prekročili hranice regiónu. Jedným z nich bol aj Lájos Šátor. Bol to on, ktorý si podmanil toto teritórium po masovej vražde konkurenčného gangu Pápayovcov....
V túžbe ovládnuť mesto a zbaviť sa konkurenta, dal Lájos Sátor pokyn na likvidáciu gangu pápayovcov. Bol to on, kto podľa všetkého stál za najmasovejšou masakrou v dejinách kriminalistiky Slovenska. Potom sa stal rekordmanom života na úteku, ale aj zo zahraničia dokázal riadiť svoj klan. A tu niekde mu prišiel do cesty investigatívny novinár Paľo Rýpal, ktorý krátko na to zmizol z povrchu zemského.
Boj proti výrobe a distribúcii drog, omamných a návykových látok v celom svete je nekonečný príbeh. Príslušné štátne zložky dokážu zachytiť len časť toho, čo sa dostane k spotrebiteľom, zvyšok prináša zločineckým skupinám obrovské zisky, ktoré sú vzápätí použité na financovanie ďalších nelegálnych činností. Postihnúť v plnom rozsahu a zlikvidovať túto obrovskú mašinériu, ktorá po celom svete zamestnáva nezanedbateľný počet ľudí, je prakticky nemožné. Slovensko je dlhodobo tranzitnou krajnou pre heroín. Z Afganistanu putuje balkánskou cestou cez Irán alebo Pakistan, Turecko a juhovýchodnú Európu na západoeurópske trhy. V Turecku sa veľké zásielky prerozdeľujú do menších. Na Balkáne sa podarí občas zachytiť trochu heroínu, čo naznačuje, že trasa je dobre organizovaná a podporená korupciou. Aj na Slovensku to bolo tak - až do chvíle, kým nezlyhali miestni pomocníci tunajšieho bossa menom Baki Sadiki.
Daň z pridanej hodnoty je jedným z hlavných príjmov štátneho rozpočtu. Dodávateľ tovaru či služieb, ak je platiteľom dane, musí štátu odviesť daň z pridanej hodnoty, o ktorú sa zvýšila cena tovaru na ceste od výrobcu až po spotrebiteľa. Rozdiel môže byť za istých okolností aj záporný. Vtedy si dodávateľ uplatní nárok na vyplatenie DPH, tzv. vratku. Čaro takých nadmerných odpočtov sa stalo snom mnohých podnikateľov. Organizovali reťazce firiem, aby medzi sebou fiktívne obchodovali a predstierali, že majú nárok na vyplatenie DPH. Štát tak prichádzal každoročne o miliardy eur. Sem niekde patrí aj príbeh muža, ktorý nepôsobil v organizovanej zločineckej skupine, ale sám dokázal vytvoriť rekord v odpočtoch DPH. Mikuláš Vareha, prezývaný kráľ Zemplína. Mikuláš Vareha ukázal, že aj lokálny biznis môže mať veľký vplyv na celoštátne udalosti. Spôsob a „metódy“ jeho podnikania napokon zákonite inšpirovali štátne inštitúcie, aby sprísnili legislatívu v daňovej a podnikateľskej sfére.
Bratia Mellovci boli pôvodne colníci, ale možnosti, ktoré táto profesia ponúkala začiatkom 90-tych rokov ich priviedli k iným činnostiam - od krádeží áut, cez vydieranie pravdepodobne až k vraždám. Operovali na území Trenčianskeho a Banskobystrického kraja, ktoré ovládal boss všetkých bossov Mikuláš Černák. Ivan Mello neskôr zahynul pri autonehode a Karol sa stal vari najznámejším Slovákom na karibskom ostrove Belize. Tam sa už roky ukrýva pred spravodlivosťou.
Biele kone - nástroj na rýchle zbohatnutie mafiánov, ale aj ľudí z horných poschodí našej spoločnosti. Nenápadní ľudkovia, ktorých mená boli a zostanú neznáme, sa znenazdajky objavia sa, rýchlo zbohatnú a - zmiznú. Mnohí navždy. Tzv. Biele kone sa objavili krátko po revolučných zmenách v Československu začiatkom deväťdesiatych rokov zároveň s možnosťami podnikania, ktoré dovtedy komunistický režim nedovoľoval. Pojem biele kone vraj vymysleli Rómovia, ktorí si najímali Nerómov ako konateľov spoločností s ručením obmedzeným, aby, až príde ku konfliktu so zákonom, neboli sami postihnuteľní. Na Slovensku sa bielymi koňmi stali aj malí podnikatelia, ktorí na seba formálne prepísali majetok, po ktorom prahli mocní - veľkopodnikatelia, ale i politici. prinášame príbeh jedného z nich, ktorý aj preto, že veľa vedel, odišiel zo Slovenska a navždy sa usadil v zahraniční. S novým menom a identitou. Skrátka, veľa vedel.
Keď ide o spôsoby, ako sa rýchlo dostať k veľkým peniazom, vie byť zločin veľmi vynaliezavý. Ešte vynaliezavejší vedia byť páchatelia pri zahladzovaní stôp svojej činnosti. V prípade vraždy je odstránenie tela takmer stopercentnou zárukou, že vrah nebude usvedčený. Každé pravidlo má však výnimku. Do dejín slovenskej kriminalistiky sa zapísal príbeh, v ktorom sa napriek absencii tiel obetí podarilo páchateľov usvedčiť a odsúdiť. Organizovaná zločinecká skupina, ktorá napokon neunikla spravodlivosti, si podľa svojej vražednej metódy vyslúžila názov Kyselinári. Rastislava Šittu a Jozefa Kákonyiho usvedčili vlastní komplici iba zo štyroch vrážd, vrátane šéfa skupiny Františka Mikera. O tom, koľko obetí však v kyseline skutočne skončilo, sa dá len špekulovať. Ostatní nič netušiaci čakatelia na smrť môžu za svoj život ďakovať iba strachu svedka, ktorý sa rozhodol oznámiť desivé detaily o likvidácii nepohodlných bielych koní polícii.
